Plagát miluje umenie

Na prehľad aktuálnej kultúrnej ponuky Paríža vám postačí jedna cesta metrom. Nemusí to byť ani nutne Line 1, aby ste sa dozvedeli, čo nové hrajú v Garnier, Bastille, Comédie-Française alebo aké výstavy sú v d‘Orsay, MAD či v Oranžérii. Plagátová kultúra rodiska tohto žánru vás nenechá na pochybách, že liaison kultúry a plagátu vie byť veľmi pekným príbehom. Ani menej pozornému návštevníkovi mesta neunikne, že kultúra tu nie je na príťaž ani na okrasu, ale je fundamentom mestského života. Nemusíte nutne navštíviť každú výstavu alebo predstavenie, ale samotné vedomie, že žijete v meste takejto kultúrnej produkcie, urobí aj tie zaneprázdnenejšie dni krajšími.

V Bratislave by vám na prehľad kultúrnej ponuky mesta pravdepodobne jedna cesta električkou nestačila, a to ani v prípade, že by ste sa štvorkou odviezli zo Zlatých pieskov až do Dúbravky. Zastúpenie plagátov kultúrnych podujatí je v našom verejnom priestore výrazne nižšie, ale súvisí skôr s financovaním kultúry ako nepripravenosťou obsahu. Totiž umenie miluje plagát a plagát miluje umenie.

Príbeh plagátu a umenia

Tento vzťah sa začína budovať najneskôr od Chéretovho plagátu k Orfeovi z podsvetia (1858). Veľkoformátová litografia umožnila typografii a obrazu zaujať rovnocenné miesto a tie v týchto pozíciách zotrvali dodnes. Divadelné plagáty z prelomu storočí nielen od Chéreta, ale aj Toulouse-Lautreca alebo Alfonsa Muchu stále patria k najikonickejším dielam tohto žánru. Príbeh plagátu SND za vyše sto rokov tiež prechodil dlhú cestu. Kým prvé predstavenie Hubička v roku 1919 avizovala čistá typografia, neskôr spracovanie plagátov prešlo rukami mnohých výtvarníkov. Medzi najzásadnejších iste patril Čestmír Pechr, okrem iného autor loga SND, ktoré používame dodnes.Príbeh súčasného plagátu SND, okolo ktorého ste možno práve prešli na zástavke na Obchodnej, je nepomerne kratší. Začína sa prozaicky na šiestom poschodí administratívnej časti novej budovy SND. Pod kreatívnym prostredím by ste si v roku 2021 iste predstavili niečo iné, ako ponúkajú administratívne chodby Národného.Slovami klasika – „Taká bola doba“ – a v čase vzniku projektu novej budovy SND nikto nemohol tušiť, že kreatíva miluje tulivaky a filtrovanú kávu, a tak tu celkom navzdory súčasným pocitom o kvalite prostredia vzniká všetko v úzkych kanceláriách spojených nekonečne dlhými chodbami.

Už tretí rok predstavuje Slovenské národné divadlo vizuály nadchádzajúcej sezóny spolu s predstavením dramaturgického plánu hneď v jej počiatku, teda v septembri. Cesta k tomu, aby sa plagáty tvorili vopred, bola v divadle celkom dlhá a nie bez úskalí. Stále panuje viacero názorov, kto má tvoriť vizuál inscenácie a kto sa k nemu má vyjadrovať. V posledných rokoch, celkom v súlade s inštitúciami rovnakého zamerania vo svete, však prevládol ten, že tvorba plagátov je v rukách dizajnéra, podlieha schvaľovaniu riaditeľov a tvorivé tímy jednotlivých inscenácií ju počas procesu tvorby konzultujú. Najdôležitejším motívom tohto rozhodnutia je rozpoznateľnosť identity národného divadla ako celku a rozlíšenie vizuality jednotlivých sezón. Plagáty jednej sezóny – celkom rovnako, ako sa v divadle zostavujú dramaturgické plány – by mali na seba nadväzovať, ale zároveň byť osobitým dielom každý sám osebe.

Vznik plagátu sa začína u dizajnéra, ktorý vytvorí prvotný ideový návrh a určí, akým vizuálnym jazykom bude v danej sezóne divadlo komunikovať. V závislosti od žánru osloví ďalších spolupracujúcich tvorcov – ilustrátorov, fotografov, výtvarníkov, aby jeho pôvodný zámer pomohli naplniť. Čitateľnosť jednotnej koncepcie sezóny pomáha divákom rozpoznať tituly SND vo vizuálnom pretlaku okolia. V uplynulých rokoch sa pracovalo s fotografiou, kolážou, asamblážou aj abstrakciou. Poslednú sezónu sprevádzali toľké neistoty, že plagáty boli prevažne čisto abstraktné. Prirodzene tak nastala túžba vrátiť na plagát portrét a figúru. Automaticky voľba padla na fotografa Jakuba Gulyása, s ktorým divadlo spolupracovalo už na niekoľkých projektoch. Médium čistej fotografie sa tentoraz opatrilo ďalšou vrstvou. Vo vrstvení, či kódovaní odkazu je veľa analógií s divadelnou tvorbou.V čase, keď sa pripravovala koncepcia sezóny 2021/2022, teda v júni 2021, Jakub pripravoval svoju autorskú výstavu Façades. Jedna z koncepcií, ktoré pri jej príprave zvažoval, boli práve dodatočné maliarske alebo montážne zásahy do svojich fotografií. Pôvodná predstava o digitálnej postprodukcii sa tak razom rozplynula. Oslovili sme Jakuba, či by pre nás túto sezónu nielen nenafotil, ale či by sa nepodujal aj na vytvorenie druhej výtvarnej vrstvy, kódu, ktorý by posunul plagát bližšie k ideám inscenácií.

Zachytiť pominuteľnosť

Vznikli portrétne a figurálne fotografie – niektoré veľmi čisté, niektoré, naopak, veľmi štylizované, ktoré Jakub dodatočnými zásahmi zjemňoval, rozjasňoval alebo zdrsňoval, či deštruoval. Všetky zásahy robil fyzicky. Trhal papier, sypal na fotografie kvety či trblietavý prach, vypaľoval do papiera diery a komponoval nitky do tanečných figúr. Urobil nespočetné množstvo pokusov a omylov, kým sme nenašli presne ten výraz, ktorý sa od začiatku hľadal. Práve tento dlhý a namáhavý postprodukčný postup veľmi pripomína zrod divadelnej inscenácie. Každá jedna z nich tiež stojí na tisícoch pokusov a skúšaní odznovu, až kým sa nestretne predstava režiséra s interpretáciou umelca na javisku. Práve preto je výsledné dielo také čarovné, lebo sa nedá pretočiť a vrátiť odznova ani vygumovať a opraviť. Trvá len na moment a potom pominie. Hotové montáže Jakub opäť prefotil a zachytil tak v pôvodnom médiu momentum, ktoré sa už nezopakuje. Ten moment sa zarámcoval na plagátoch. My z nich cítime čaro aj drinu divadla. Opatrne veríme, že vy tiež.

• Artdirection: Barbora Šajgalíková

• Foto a montáž: Jakub Gulyás

• Foto balet: Marian Furnica

• Styling: Milan Štefan

• Vizáž: Jana Olšinská, Veronika Kučerová, Mima Fošnárová

• Produkcia: Zuzana Barysz, Simona Nagyová, Tereza Píchová, Romana Špačková

Text: SND